Gn 31

Gn 31

Jakubov útek z Haranu
1I začul reč Labanových synov, ako vraveli: "Pobral Jakub všetko, čo mal náš otec, a z toho, čo patrilo nášmu otcovi, získal všetko toto bohatstvo." 2Aj na Labanovej tvári vybadal, že nebol k nemu taký prívetivý ako predtým. 3Vtedy Pán povedal Jakubovi: "Vráť sa späť do krajiny svojich otcov a k svojim príbuzným! Ja budem s tebou." 4Preto si Jakub dal zavolať Ráchel a Liu na pole 5a povedal im: "Ja vidím na tvári vášho otca, že nie je ku mne taký prívetivý ako predtým, hoci Boh môjho otca bol so mnou. 6Vy samy viete, že som z celej sily slúžil vášmu otcovi. 7Váš otec ma však oklamal a desať ráz zmenil moju odmenu. No Boh nedal, aby mi uškodil. 8Keď povedal: »Bodkasté budú tvojou odmenou,« všetky ovce donášali strakaté, keď zasa povedal: »Pruhované budú tvojou odmenou,« všetky ovce donášali pruhované. 9Boh vzal stáda vášmu otcovi a dal ich mne. 10V čase, keď sa behávali stáda, zdvihol som oči a vo sne som videl, že capy, ktoré skákali na samice, boli pruhované, bodkasté a strakaté. 11A Boží anjel mi vo sne hovoril: »Jakub!« Ja som odpovedal: »Tu som!« 12Vtedy mi povedal: »Pozdvihni oči a pozeraj. Všetky capy, čo skáču na samice, sú pruhované, bodkasté a strakaté. Ja som videl všetko, čo ti Laban vykonal. 13Ja som Boh z Betelu, kde si ty pomazal pomník a kde si mi urobil sľub. Teraz sa len zober, odíď z tejto krajiny a vráť sa do svojej rodnej krajiny!«" 14Ráchel a Lia mu vraveli: "Máme my ešte podiel alebo dedičstvo v dome nášho otca?! 15Neboli sme preň ako cudzinky? Veď nás predal a čo utŕžil, načisto premárnil. 16Ozaj všetko bohatstvo, ktoré Boh odňal nášmu otcovi, patrí nám a našim deťom. Preto teda urob všetko, čo ti káže Boh!" 17Jakub sa teda pobral, posadil svoje deti a svoje ženy na ťavy, 18vzal so sebou všetok svoj statok a všetok svoj majetok, ktorý získal v Mezopotámii, totižto statok, ktorý mu patril, čo si nadobudol, a šiel k svojmu otcovi Izákovi do krajiny Kanaán. 19Laban odišiel strihať ovce a Ráchel zatiaľ ukradla svojmu otcovi domácich bôžikov. 20Jakub klamal Aramejčana Labana, lebo utajoval pred ním, že chce ujsť. 21A tak sa dal na útek so všetkým, čo mu patrilo, rýchlo prebrodil rieku a dal sa smerom ku Galaádskym vrchom.
Laban prenasleduje Jakuba
22Na tretí deň oznámili Labanovi, že Jakub utiekol. 23Vtedy Laban zobral so sebou svojich príbuzných, hnal sa za ním sedem dní cesty a dostihol ho na Galaádskych vrchoch. 24Ale Boh prišiel k Aramejčanovi Labanovi za noci vo sne a povedal mu: "Chráň sa namiesto dobre - zle hovoriť s Jakubom!" 25Laban dohonil Jakuba, keď Jakub rozložil svoj stan na vrchu. Aj Laban sa so svojimi príbuznými utáboril na vrchu Galaád.
Jakubove výčitky Labanovi
26Tu Laban povedal Jakubovi: "Čo si to urobil? Oklamal si ma a odviedol si mi dcéry, akoby vo vojne zajaté! 27Prečo si potajomky utiekol a okradol si ma? Neoznámil si mi to, aby som ťa mohol vyprevadiť s jasotom a spevmi, s bubnami a citarami! 28Nedovolil si mi pobozkať mojich vnukov a dcéry! Ozaj, nerozumne si konal! 29V mojich rukách bolo urobiť vám zlo, ale Boh tvojho otca mi minulej noci povedal: »Chráň sa namiesto dobre - zle hovoriť s Jakubom!« 30No keď si sa už raz vybral na cestu - lebo si veľmi túžil po dome svojho otca -, prečo si ukradol mojich bôžikov?!" 31Jakub vravel Labanovi: "Áno, bál som sa, lebo som si myslel, že by si mi bol násilím vzal svoje dcéry. 32U koho však nájdeš svojich bohov, ten neostane nažive! V prítomnosti našich príbuzných poprezeraj, čo mám so sebou, a ber si to!" Jakub totiž nevedel, že ich Ráchel ukradla. 33Nato Laban vošiel do Jakubovho stanu a do Liinho stanu i do stanu oboch slúžok, ale nič nenašiel. Keď vyšiel z Liinho stanu, vošiel do Ráchelinho stanu. 34Ráchel však bôžikov vzala, skryla ich do ťavieho sedla a sadla si naň. Laban prezrel celý stan, ale nič nenašiel. 35Povedala totiž svojmu otcovi: "Nech sa nehnevá môj pán, že nemôžem vstať pred tebou. Prihodilo sa mi, čo sa stáva ženám." Nuž hľadal, ale domácich bôžikov nenašiel. 36Vtedy sa Jakub nahneval a vyčitoval Labanovi. A podráždený Jakub hovoril Labanovi: "Čím som sa previnil a v čom som sa prehrešil, že ma tak nástojčivo prenasleduješ 37a prekutávaš moje? Čo si našiel zo všetkých vecí svojho domu?! Polož to tu pred oči mojich a tvojich príbuzných! Nech oni rozhodnú, kto z nás dvoch je v práve! 38Je tomu práve dvadsať rokov, čo som bol u teba! Tvoje ovce a kozy nikdy nezvrhli a ja som nejedol nikdy barany z tvojho stáda. 39Roztrhané som ti nikdy nedoniesol, ja som to vždy nahrádzal. Odo mňa si to vždy požadoval, či skapalo vo dne alebo v noci. 40Za dňa som hynul od horúčavy, za noci od zimy a spánok mi odchádzal z očí. 41Teraz je tomu dvadsať rokov, čo som v tvojom dome. Štrnásť rokov som ti slúžil za obe tvoje dcéry a šesť rokov za tvoje stáda, ale desať ráz si mi pozmenil odmenu! 42Keby nebol býval so mnou Boh môjho otca, Boh Abraháma a ten, ktorého sa boji Izák, tak teraz by si ma bol prepustil naprázdno! To však, čo som pretrpel a čo robievali moje ruky, videl Boh, a preto ťa včerajšej noci varoval."
Jakubova dohoda s Labanom
43Laban odpovedal Jakubovi: "Moje sú dcéry, moje sú deti a moje sú stáda i všetko, čo vidíš, je moje! Ale čo môžem pre svoje dcéry a pre ich deti, ktoré porodili, teraz urobiť? 44Nuž poď teraz, uzavrieme zmluvu, ty a ja! Nech je to svedectvom medzi mnou a tebou!" 45Vtedy Jakub vzal kameň a postavil ho ako pamätník. 46Potom povedal Jakub svojim príbuzným: "Nazbierajte kameňov!" I nabrali kameňov a urobili hromadu, a na nej potom jedli. 47Laban ju nazval Jegar sahaduta a Jakub ju nazval Galaád. 48Nato Laban povedal: "Táto hromada je dnes svedkom medzi mnou a tebou." - Preto ju nazval Galaád 49a Masfa (stráž), lebo vravel: "Nech Pán stráži nad nami, keď sa rozlúčime!" - 50"Nesmieš zle zaobchodiť s mojimi dcérami, ani si (nesmieš) vziať iné ženy k mojim dcéram! Aj keď nie je pri nás nik, hľa, Boh je svedkom medzi mnou a tebou!" 51A Laban ešte hovoril Jakubovi: "Hľa, táto hromada a tento pamätník, ktorý som postavil, je medzi mnou a tebou! 52Táto hromada je svedkom a svedkom je i tento pamätník, že ja neprekročím za túto hromadu k tebe, ani ty neprekročíš za túto hromadu a za tento pamätník ku mne, aby sme si škodili! 53Boh Abraháma a Boh Nachora nech súdia medzi mnou a tebou!" A Jakub prisahal na strach svojho otca Izáka. 54potom Jakub obetoval na vrchu krvavú obetu a zavolal svojich príbuzných na hostinu. Po hostine prenocovali na vrchu.