1Preto nechajme bokom začiatočné učenie o Kristovi a povznesme sa k dokonalosti. Neklaďme znova základy: o pokání z mŕtvych skutkov a viere v Boha, 2učenie o krstoch, o vkladaní rúk, o vzkriesení z mŕtvych a večnom súde. 3A to urobíme, ak to Boh dovolí.

4Veď nie je možné, aby tí, čo už raz boli osvietení a okúsili nebeský dar, tí, čo sa stali účastníkmi Ducha Svätého, 5zakúsili dobré Božie slovo a sily budúceho veku, 6a potom odpadli, aby sa znova obnovili pokáním, pretože v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech. 7Aj zem, ktorá pije dážď, čo na ňu často padá, a rodí užitočnú bylinu tým, pre koho ju obrábajú, dostáva požehnanie od Boha. 8Ak však rodí tŕnie a bodľač, je zavrhnutá a blízka kliatbe; jej koniec je spálenie.

9Milovaní, aj keď takto hovoríme, sme presvedčení, že vy ste na tom lepšie a bližšie k spáse. 10Veď Boh nie je nespravodlivý, že by zabudol na vaše skutky a na lásku, ktorú ste prejavili jeho menu, keď ste posluhovali - a ešte posluhujete - svätým. 11Ale túžime, aby každý z vás prejavoval rovnakú horlivosť za plné rozvinutie nádeje až do konca, 12aby ste nezleniveli, ale aby ste napodobňovali tých, čo vierou a vytrvalosťou sú dedičmi prisľúbení.

13Lebo keď Boh dával prisľúbenie Abrahámovi a nemal nikoho väčšieho, na koho by prisahal, prisahal na seba samého 14slovami: "Veru, hojne ťa požehnám a veľmi ťa rozmnožím." 15A tak Abrahám trpezlivo čakal a dosiahol prisľúbenie. 16Ľudia totiž prisahajú na niekoho väčšieho od seba a prísaha je pre nich potvrdením ukončenia každého ich sporu. 17A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivejšie dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, 18aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočište v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej. 19Máme ju ako istú a pevnú kotvu duše, ktorá preniká až do vnútra za oponu, 20kam za nás vošiel ako predchodca Ježiš, keď sa stal naveky veľkňazom podľa radu Melchizedechovho.